GameFruit.sk

BENEFACTOR
/Benefactor, Amiga, 1994/

Moje meno je FACTOR. BEN E. Factor. Po odslúžených rokoch v galaktickej maríne som odišiel do výsluchového dôchodku. Ale – nepolyhoval som len tak v húpacom kresle a nebafkal z fajky na dovolenkovej planéte FLOR – IDA 2. Cestoval som. A pomáhal, kde bolo treba.
Moje cesty som si samozrejme financoval z vojenskej výslužky. Brázdil som univerzom, chytajúc pri tom všakovakých vesmírnych pirátov a zloduchov, zachraňujúc princezničky a odstraňujúc maniakálnych diktátorov, čo ničili celé galaxie. Pri jednej mojej vesmírnej výprave som v systéme Lulyat narazil na poničenú loď, ktorá vyslala S.O.S … Na palube boli utečenci. Napriek svojmu menu – veselí mužíci – veľmi veselí neboli. Skôr kyslí. Kvárila ich katastrofa, čo postihla ich mierumilovnú domovskú planétu. Lulyaťania boli vyznávači dobra a radosti, chránený Dúhou. Dúha, generovaná úžasným Strojom, kontrolovala klímu planéty a stimulovala ich radostné mysle. No ich susedia z planetárneho systému Miniat im to nezávideniahodne závideli. Podnikli inváziu na Lulyat, vydrancovali Dúhový chrám. Na svojich gigantických po zuby ozbrojených krížnikoch odniesli Dúhostroj, ale aj lídrov Veselých mužíkov. Lídrov uväznili na šiestich miniatských mesiacoh. Ale z horiacich trosiek Lulyatu sa podarilo ujsť mojim hostiteľom. Poprosili ma, a ja som bez váhania súhlasil, aby som im pomohol. Zo svojej lode ma teleportovali rovno na prvý mesiac Miniatu. Ocitol som sa v akýchsi podzemných kobkách, či skôr baniach. Všade bola tma, ale vďaka armádou vycibreným zmyslom a automape na mojom zápästí, som sa vedel v tej čierňave hravo orientovať. Bane boli čiastočne zaplavené vodou olejovej konzistencie. Ale viac boli zaplavené všakovakou háveďou. Prekvapilo ma, že tu nevidím ani jednoho netopiera. Asi ich všetky požrali tie gigantické pavúky. Musel som si dávať pozor, aby si ma nezmýlili s muchou. Nerád by som bol skončil v kokóne.
Stúpal som hore briežkom, keď tu zrazu – zakotúľali sa mi pod nohy kamienky. Ale tie boli len predzvesťou obrovského okrúhleho balvana, čo sa na mňa rútil. Šikovná pasca. Ako z jedného bijáku. Utekal som pred balvanom. Len vďaka mojej dobrej kondícii som sa nezadýchal. Prozreteľnosť mi postavila do cesty pozostatky elektrického vedenia na strope, ktorého som sa zachytil. Balvan zahučal do vody a teraz pláva na dne s rybami. To vedenie mi napovedalo, že baňa nebude opustená. Teda okrem pavúčej hávede a ťažby tieto priestory slúžili aj ako väzenie.
Pokračoval som ďalej briežkom a po pár sto metroch narazil na vodnú plochu. Zápästné senzory ukazovali, že olejová voda je nie lenže nepitná, ale aj prudko toxická. Nemal som najmenšiu chuť sa namočiť, keď tu zrazu som uvidel na skalnej stene páku. Potiahol som. Mechanizmus zabudovaný v skale sa dal do chodu. Na vodnej ploche za chvíľu vyrástli ostrovčeky, po ktorých som poľahky preskákal na druhú stranu. Napriek tomu, že z vody klesali a stúpali. Jeden chybný krok, či skôr skok a okúpal by som sa. Naposledy.
To ale som už bol na dosah väzenskej cele s masívnymi kovovými dverami. Strážil ju kamenný obor s dlhými pažami. Taká kamenná opica. Myslel som, že sa popri hromotĺkovi preplazím … Ale schytil ma do zdrvujúcich kamenných paží. To už by bol lepší kotúľ ako plaziť sa. Hrdúsil ma, až mi rebrá praskali. Ale v intergalaktickej maríne som sa naučil odolávať onakvejšej bolesti. Napol som všetky svaly. Až tak, že sa kamenné zovretie uvoľnilo a obor zostal sťa obarený na zemi. Zobral som mu obrovský kľúč, čo mal zavesený na páse. Aj keď som statný chlap, viac ako jeden by som nepovládal odniesť. Možno to bolo tunajšou zatuchlinou, čo páchla vo vzduchu, ale vládal som odniesť iba dva predmety naraz. Pravda je, že väčšina vecí – kusov obuvi, drahých kameňov, kľúčov či súčiastok strojov, mala nadrozmery.
Ale aby som neodbočoval – otvoril som celu a v nej bol príslušník rasy Veselých mužíkov. Bol oblečený v červenom. Bol to líder … ľudu Lulyatu, alebo revolucionár …? Na rozdiel svojich holohlavých súkmeňovcov, čo ma vyslali na túto hazardnú záchrannú misiu, mal hárko ani afro – hipisák. Hovorím, revoluční lídri Lulyatyu.
Zabudol som sa zmieniť, že Lulyaťania mi vzdialene pripomínali iné mimozemské rasy, na ktoré som narazil pri svojich intergalaktických dobrodružstvách. A to Lumíkov, či inak rečené Lemmingov a ešte hobitkov.
Merry man sa na mňa vďačne usmial a sám šiel hľadať cestu k teleportu na loď. Narazil ale na neprekonateľnú prekážku – kvôli svojej nízkej postave nevedel vyskočiť na jednu plošinu, čo viedla k teleportu. Priznám sa, aj pre mňa čoby trénovaného jedinca bola dosť ďaleko a vysoko. Nuž som mu dal „rabaka“. Pravda bola, že som ho tam doslova vyhodil ako handrovú bábiku. Výskal pri tom. Od radosti. Divní boli – títo hobitolemingovci. Ale aspoň inteligentní.
Chvíľku ho nebolo, už som sa s ním v duchu rozlúčil. Bol som zúfalý, ako sa dostanem k východu ja. Zrazu mi na hlave pristáli tenisky. S pružinami na podrážkach … A cesta bola na svete! Na pružinách poľahky vyskočím na tú nedosažiteľnú plošinu. Boli síce gigantické, ale akonáhle som si ich obul, veľkosťou sa nohám automaticky prispôsobili. Vyskočil som hore. Teleport preniesol mužíčka na záchrannú loď a mňa do ďalšej bane. Ešte nebezpečnejšej a väčšej.

Ako prvá vec ma prekvapili akési divné žrúty – obrovské žravé papule vyrastajúce zo zeme. Skoro som skončil ako obed! Znova mi pomohla kabeláž na strope, cez ktorú som ponad rad hladných piskov prerúčkoval do relatívneho bezpečia. Ocitol som sa opäť pred vodnou plochou. Ale senzor tentokrát hlásil, že je to už čistá kyselina. Dvojité salto vpred – a bola prekonaná. Ha!
Kľúč od cely mal pre zmenu pri sebe modrý slíž. Tiež bol asi hladný lebo otváral žravo zaslizenú hubu a ukazoval mi zubále … Vyrval som mu jazyk na ktorom mal ten kľúč zamotaný. Tunajšie strážne osadenstvo som nezabíjal. Jednak mi to zakazoval kódex cti intergalaktického dobrodruha a moja dobrodinecká povaha a podruhé, som sa po odchode z armády stal pacifistom. Ničiť akúkoľvek formu života mi bolo skrátka proti srsti a mal som dostatok atletických schopností na to, aby som tieto tvory prekonával inak.
Veselý mužíček v cele bol akýsi skleslý. Keď som otvoril ťažké železné vráta, divne, až diabolsky sa zasmial. A navyše bol celý zošedivelý. Úplne stratil tie veselé farby a povahu. Rozbehol sa preč a chcel svoj život ukončiť v kyseline. Musel som ho niesť pod pazuchou, aby sa znova nepokúsil zmárniť. Grafit na stene mi ale prezradil ako ďalej. Pod nápisom bola plechovka s trochou farby. Trebalo ju dať do neďalekej napodobeniny Dúhostroja. Strážil ho červ, vystrkujúci sa zo zeme. Ako mi mohla ublížiť „dážďovka“, poviete si. Lež, to nebol obyčajný, prerastený červík, ale oheň chrliaca obluda. Urobil som kotúľ vpred a vyhnúc sa tak plameňom som mu dal plechovkou po lebeni. Nalial som farbu do stroja. Pekelne sa smejúci, kopajúci a kúšuci mužíček dostal farebnú, dúhovú sprchu a bol kľudný. Poďakoval sa mi zachichotaním. Šli sme spolu ďalej.
Pri skulptúre dravého vtáka sme narazili opäť na ťažkú prekážku. Rebrík bol zničený. Potrebovali sme nutne nástroje na opravu … Veselníček s radostným chichotom zahliadol na vysutej plošine pár sto metrov nad nami kopu šrotu. Našťastie bol poruke kladkostroj na ktorom som sa vyviezol. Pomáhal mi tak, že točil kľukou kladkostroja. Hore som zobral potrebné kusy kovu na upevnenie rebríka. Ale predtým ako som sa spustil dole k nemu, všimol som si, že vedľa mňa je kamenná stena mierne popraskaná. Zaťukal som na ňu a rozpadla sa. Objavil som skrytú jaskyňu. V nej trónila socha Budhu!? A boli drahé kamene a lekárnička. Napchal som si ich do káps – zídu sa pre financovanie galaktických sirôt. Ošetril som si aj rany na tele. Hneď som sa cítil lepšie! Spustil som sa dole k piadismejkovi. On, samozrejme za veselého džavotu, až sa zaprášilo opravil rebrík. Zliezli sme po ňom o úroveň nižšie, vošli ešte do ďalšieho tunela a na banskom vozíku sme sa odviezli, preskočiač kyselinové jazero, k teleportu. Do dalšej bane … Tentokrát egyptskej?! Ďalšie pavúky, múmie, zelené nohaté príšery, páky, plošiny, kyselina … brrr! Ale na druhej strane som sa veľmi tešil na nové výzvy a to, že zachránim veselých mužíkov zo spárov nebezpečenstiev!
Ale … bol som už tak unavený … Fyzicky i mysľou, lebo toto krátke no namáhavé akčno – logické dobrodrúžstvo bolo fakt náročné. Radšej som si zapísal vygenerovaný kód do ďalšej úrovne.
Benefactora na emulátore Amigy nažhavím znovu zajtra!
/ Hodnotenie? Zahrajte si sami, je to klasika. /

Hru si zahrajete:
Ako originál v AMIGA emulátore HWA
http://hobring.esero.net/
Alebo ako PC-port CD 32 verzie:
http://thecompany.pl/game/Benefactor